V akej kategórii si vyhral?
Filip: Ja som vyhral v kategórii AB – najlepší zberač viečok a zároveň moja škola vyhrala v kategórii A4 – nad 351 žiakov. Teším sa za seba, aj za svoju školu, za spolužiakov, ktorí chránia prírodu ako ja a tiež teraz dostanú odmenu.
Jakub: Moja kategória, v ktorej som zvíťazil, bola Sabi tetrapaky.
Peťo: Nepamätám si presne, ako sa tá kategória volala, ale išlo o zber žltých viečok z krémiku integráčik. Mojou úlohou bolo nazbierať 10 viečok a k tomu pridať aj jeden bloček. Teda ku každej desiatke jeden bloček.
 

Aká bola tvoja motivácia? Výhra alebo pomoc životnému prostrediu?
Filip: U nás doma je úplne normálne separovať, chrániť prírodu, pomáhať. Myslím, že by to malo takto fungovať vo všetkých rodinách. Motivovala ma mamka, ktorá už urobila veľa úspešných ekologických projektov a spolu sme už urobili veľa dobrých vecí pre prírodu a jej ochranu.
Jakub: Začala s tým babka a keď sme mali potom súťaž v škole, už som len pokračoval v zbieraní. Neuvažoval som o tom, že by mohla byť z toho výhra a už vôbec mi nenapadlo, že by to mohla byť taká veľká výhra.
Peťo: Moja motivácia bola skôr taká, že mám rád cestovanie a rád poznávam nové krajiny, respektíve miesta. S nápadom zapojiť sa do tejto súťaže prišla pani učiteľka Oravcová, ktorá nás s týmito súťažami oboznamovala a registrovala nás do nich. Čo sa týka nášho životného prostredia, tak už od malička ma v rodine, v škole, dokonca aj na dedine vedú k triedeniu odpadu, čiže pre mňa to nebola žiadna novinka urobiť niečo pre životné prostredie.

Čo všetko si preto musel urobiť, koho zaangažovať?
Filip: Určite by som nenazbieral 5,5 kg len tým, že budem jesť výrobky Sabi. Na to by nestačila ani celá rodina. Musel som zapojiť všetkých známych, aj nezná- mych. Mnohí mi dali všetky hliníkové fólie, ktoré nazbierali a ja som z toho ešte vytriedil tie, ktoré patrili výrobkom Sabi.
Jakub: Vlastne to bol pôvodne nápad mojej babky, takže najviac mi v zbieraní pomáhala ona.
Peťo: Ja som zbieral viečka už dlhší čas a rok predtým som sa nestihol zapojiť do súťaže, a tak mi ostali na druhý rok. Keď som bol deviatak, dozvedel som sa o možnosti zapojiť sa do súťaže. Zo škatule som si vytriedil viečka, ktoré som potreboval, a odovzdal ich pani učiteľke. Zaangažoval som do zberu aj oca, skoro každé ráno si kupoval „integráčika“. Vravel, že ho kupuje len kvôli mne, ale myslím si, že aj kvôli tomu, že mu chutil.
 

A čo výhra? Potešila?
Filip: Bolo to obrovské prekvapenie. Nečakaná výhra ma potešila tak, že som skákal od radosti, vôbec som netušil, že môžem vyhrať niečo také úžasné.
Jakub: Výhra ma veľmi potešila. Bola to moja prvá takáto cesta.
Peťo: Výhra ma, samozrejme, potešila. 

Aké sú tvoje dojmy z výletu? Čo tam bolo najlepšie, najzaujímavejšie?
Filip: Nečakaný výlet do Milána bol pre mňa od prvej chvíle veľkým dobrodruž stvom. Hneď po príchode do Milána nás čakala výborná talianska večera vo skvelej spoločnosti Juraja Kucku, výborného futbalistu. Je to správny chlapík a, ako sme neskôr zistili, v Miláne veľmi známy a obľúbený. Prehliadka mesta, ekologické podujatie, zaujímavé inšpirácie, historické pamiatky, jednoducho – život po taliansky. A potom zápas AC Miláno – AS Rím v San Siro, na ktorý sme sa celý deň tešili. A nakoniec ten zábavný park Gardaland! Výlet ufom s krásnou vyhliadkou, jazda vlakom-mamutom, divoká plavba… super!!! Ale o tom všetkom si viac prečítajte v mojom minidenníku.
Jakub: Moje dojmy? Pred výletom boli neopísateľné, tak veľmi som sa tešil. Cesta tam bola dobrá a Taliansko bolo fajn, jedlo a aj štadión. V Taliansku sa mi páčilo všetko, ale asi najviac ten zábavný park, kde sme sa zastavili cestou domov.
Peťo: Moje dojmy z výletu sú úžasné. Pripravoval som sa na cestu deň pred odchodom. Miešali sa vo mne dva pocity: nervozita z toho, že nikoho nepoznám a radosť z toho, že idem na výlet a uvidím niečo, čo už možno nikdy v živote. Keď sme už prišli do Milána na San Siro, tak až potom som uveril, že som sa tu dostal. Išli sme za Jurajom Kuckom na večeru, a on ma veľmi prekvapil. Vôbec som si nemyslel, že je to taký výnimočný človek. Jedlo bolo výborné. Smial som sa, že kým prídem domov, tak priberiem aspoň 5 kg.
Atmosféra na štadióne bola neuveriteľná, ľudia tam doslova futbalom žijú. Cestou domov sme sa zastavili aj v zábavnom parku. Keď som vyšiel z jednej „atrakcie”, tak čuduj sa svete, zbadal som Mareka Hamšíka s rodinou. Bolo to úplné šialené, veď aká je pravdepodobnosť, že ho len tak stretnete?!
Je pre mňa ťažké vybrať práve jednu zaujímavosť, čo bola najlepšia. Je to proste nemožné. Ale rád by som ešte dodal, že sme sa tam zišli fakt dobrí ľudia. Ja som trošku ťažšej povahy a dlhšie mi trvá, kým sa začlením do kolektívu a tak. Ale tu už na druhý deň som sa cítil pri nich skvele. Samozrejme, nesmiem zabudnúť poďakovať Stanke a Slavovi, že ma na taký úžasný výlet zobrali.